Životný príbeh-Pohľad späť

8. července 2010 v 18:05 | Labradorka |  ZPV- na zamyslenie
Keď som sa pred dvadsiatimi rokmi konečne dostal za Dunaj, presnejšie do
Rakúska, bol som doslova ohúrený. Zostal mi v pamäti reklamný pútač, ktorý
zakrýval starú rozpadnutú šopu v jednej prihraničnej dedinke,na ktorej si
Coca-Colu v plechovke postrkovali dve natiahnuté ruky. Bol som unesený
veľkosťou aj farebnosťou toho monštra,ktorý určite priniesol majiteľom
spomínanej šopy, akúsi korunku , či šiling do rozpočtu. V návale šťastia a
radosti z práve nadobudnutej slobody, som si vôbec neuvedomil pozadie a
pravú tvár tejto a podobných reklamných tlakov na ľudskú psychiku.
Vôbec už nie, že sa jedná o spôsob, ako zmanipulovať a nahlodať myslenie
človeka.
Veď o tom vlastne reklama je! Čosi také sme u nás nemali,
nepoznali, videli sme to len vo filmoch a tí šťastnejší na rakúskej
televízii. Dychtivo som nasával všetko čo bolo spoza hraníc, neznáme, nové, no
podvedomie mi s predstihom našepkávalo, že je to len veľká lož.

Oddal som sa hodnotám západu viac, ako bolo zdravé. Nenávidel som režim v
ktorom som prežil veľkú časť svojho života. Nenávidel som vlastne nič čo z
neho vzišlo, akoby som stratil všetok rozum a súdnosť. Všetci boli
takí, prečo by som ja mal byť iný? Dokonca aj to čo bolo dobré,sa stalo pod
tlakom vtieravých reklám, meniaceho sa životného štýlu a hlavne
systému-zlé, zastaralé, nepotrebné!

Nenávidel som ho preto, lebo som nepoznal druhú stranu tej hrdzavej mince,
ktorá sa v pozlátku vynárala z poza hraníc. Preto som prijal aj vojnu v
priamom prenose. Zabíjanie pred zrakmi celého sveta,ktoré v tom čase
vysielala každá televízia aj s patričným komentárom. Jednalo sa o tzv.
"požehnanú"vojnu v Perzskom zálive.

Nuž a tak sme začali hltať iný,už kapitalistický chlebík, aj s poriadnym navijakom,ak nie s celou udicou.
Vysnívaný kapitalizmus nás prepadol v obývačkách aj v kuchyniach domovov.
Začal nám chutiť margarín miesto kvalitného masla a začali sme sa nadájať
Colou.

Pamätám si,keď som priniesol mojej matke margarín dovezený z Viedne a ona ho
prvý raz ochutnala. "Čo to preboha je?! Pozrela na mňa nechápavo a vypľula
ho do umývadla. Začali sme vedome konzumovať prepečené mäso páchnuce po
spálenom oleji, preferovali sme rýchle občerstvenia
, len aby sme niečo
dôležité v nadchádzajúcom kapitalizme nezmeškali. To všetko len tak,
postojačky, pod farebne blikajúcimi reklamami a v tieni predavačov,
navlečených do farebných rovnošiat, ako deti samotného Maa.

Áno! Presne tak, ako som to videl prvý krát vo Viedni. "Konečne sa naplnil
ten sen"
, o ktorom som určite nie sám toľko sníval! Ryba, jedlo žobrákov, ako
sa niekedy na bratislavskom trhovisku hovorilo, sa stala lahôdkou. Kuracie
zadky, ktoré sa hádzali psovi, sa začali predávať s kúskom chrbta v honosnom
balení s hrabákmi a krkami,ako delikatesa. Kvalitnú vodu z vodovodu, sme
vymenili za sladké presýtené žbrndy
. Rohliky sa scvrkli o polovicu, kyslé
mlieko sa nedá doma vyrobiť,pretože vznikne jedna smradľavá odporne
zapáchajúca tekutina, ktorú udržíte v ústach len dovtedy,kým ju rýchlo
nevypľujete...a to kdekoľvek!

Všetko čo bolo kedysi naozaj dobré,čo malo svoju hodnotu-tradíciu,sme
vlastne vymenili za šmejdy v drahom obale. Nie! Nechcem len kritizovať. Sú
tu aj dobré veci. Len čím ďalej ich je menej a treba ich poriadne hľadať.
Hľadať,premýšľať, čítať nečitateľné návody a obsahy,ktoré nemáme šancu
vidieť, ak sme si nepribalili lupu. Ulice sa nám zaplnili bratislavčanmi z
Číny,Thajwanu či Vietnamu
. Cez reklamy si nevidíme špičku nosa. Chodníky a
prechody sú plné stojacich áut. Exekútor dopisuje adresu a správca
domu hádže do schránky vyúčtovanie s tučným nedoplatkom.
Žijeme v pomyselnom blahobyte. Máme dva aj tri telefóny, internet,
televíziu, domáce kino,DVD,PC a stále nám niečo chýba.
Zákazy, príkazy,
nariadenia, poučenia, ktorým už človek prestáva rozumieť a vyznať sa v
nich,je priam nemožné. Kamery nás sledujú na každom kroku. Kdekoľvek sa
pohneme, sme pod kontrolou. Všetko je evidované, zaznamenané a všetko pre
našu "bezpečnosť." Každá správa,každá pošta,každý telefonát,každá
platba,každý mail, každý, niekedy veľmi súkromný pohyb, je pod organizovaným
dohľadom. Kedykoľvek sa dá vybrať z archívu ako zbraň, ktorá je pripravená
na okamžité použitie proti nám.

Zaujímavé je, že aj pri takomto špicľovaní
dochádza k trestným činom o akých som nemal v minulosti ani potuchy.
Drogy,prepady,násilie,výpalníctvo,vraždy... sa stali bežným sprievodným
javom tejto slobodnej doby.
Zbavujeme sa vlastnej identity,pretože súhlasíme
so všetkým, čo po nás rôzne inštitúcie, ako banky,mobilní operátori a
pod.,požadujú.

Veru tak, máme čo sme chceli,máme tu sen o ktorom sme snívali.
Môžeme vidieť oči bezdomovca, ktorí sa určite na ulici nenarodil.
Môžeme vidieť žobrákov, čo im trčia nohy z kontajnera,aby sa natiahli za
prázdnou fľašou, či noblesné hotely pre psov aj s vlastnou www
stránkou,lekárom a kaderníkom. Môžeme sledovať zložité operácie svojich
psích miláčikov priamo na internete. A ak sa nám náhodou nás drahý psík
stratí,okamžite sa oňho postarajú v útulku aj s lekárskou starostlivosťou
.
Ak sa však ocitne na ulici človek, nezakopne oňho ani pes. Stávame sa číslom
daňového úradu či sociálnej poisťovne.

Kde sa podeli hodnoty,kde je vlastná podstata človečenstva? Kde je niečo
viac, ako len strohé konštatovanie.... Hrôza, čo sa tu udialo za tých
dvadsať rokov. Vytratila sa láska, porozumenie, ľudskosť, tolerancia, teplo
rúk,sklon pred šedinami... Nepoznáme suseda,nevieme aký plat má vlastná žena
či muž. Nesmieme dať po zadku vlastnému dieťaťu ak nechceme mať problém s
úradmi. Sledujeme stupídne,nehodnotné až deštruktívne pôsobiace televízne
stanice, kde seriály bez konca nahradzujú kultúrne vyžitie určitej skupine
nevedomých a možno aj nevidomých ľudí. Ale čo ta druhá polovica? Nemá šancu
fungovať dôstojne,bez toho aby jej boli podsúvané podobné stupídnosti?

Ak je toho málo, môžeme si pozrieť Superstar a tam nás pošlú verejne do ....
aj s posmešným komentárom. Ak je ešte málo, potom sú tu pripečení
policajti,alebo niečo podobné o tzv. mafii? Nádhera a vďaka,za ten kultúrny
a hodnotný zážitok,ktorý nám za lacný peniaz podsúvajú ako duševným mrzákom,
niektoré televízie. Nehovoriac,aké celebrity tam má možnosť človek vidieť...
Kde že by mali na nich takí umelci, ako p. Króner, Dibarbora, Huba... atp.,
čo sa celý život usilovali, aby predviedli ten najlepší hereckýumelecký
výkon,aby zanechali v divákovi ozajstný zážitok. Rozdiel je len v tom,že
títo herci s umením žili celý svoj život. Žili pre umenie a srdcom umenie
tvorili.

Kupujeme cigarety,ktoré nám zakázali fajčiť tam,kde sa fajčiť vždy mohli.
Okrádajú nás ako malé deti na piesočku a z každej predanej krabičky nám
jednu-dve vytiahnu už pred predajom. K lekárke chodíme s platobnou
kartou,alebo s peňaženkou v ruke...bavíme sa ako roboti, keď jeden rozpráva
o živote a druhý hľadí do počítača. Formulky,nacvičené frázy, ktoré nemajú s
našim ozajstným ľudským vnútrom a presvedčením nič spoločného
.
Letákmi,ktorými sú upchané vchody bytoviek, nás lákajú do obchodov. Dobre
nás neprosia aby sme nakúpili práve u nich. Keď sme však zaplatili, "u
nich",nestačíme sa diviť ako musíme kmitať a hádzať svoj nákup do tašky.
Hneď je jasné kto je tu pánom a kde ich zdvorilosť skončila.

Môžeme povedať svoj názor. Slobodne,demokraticky sa /občas/ vyjadriť. No k
čomu to je, keď je to nič platné. Žijeme v neustálom strese a napätí. Nikto
z nás si nie je istý zajtrajškom. Je len pár jedincov ktorím je to jedno a
tí žijú aj tak mimo nás a v anonymite. Nie som sám, ktorému to všetko už
začalo vadiť.Niekde sa stala chyba-veľká chyba,ktorej náprava bude trvať
dlho. Ochorel nám svet a mi v snahe uplatniť sa, sme ochoreli s ním!
Socializmus nebol dobrý, ale takáto demokracia, nie je o nič lepšia. Možno
až nástup duševných chorôb,depresii, samovrážd, naštartuje proces triedenia,
ktorý nás položí na kolená,keď to už prestaneme zvládať. Vidíme len
Bratislavu, alebo väčšie mestá,ale čo tí, ktorí žijú na dedinách,samotách?
A čo ďalej?
Mám dosť slobody tohto typu, slobody, ktorá so slobodou nemá nič spoločného.
Slobody, ktorú si nedokážeme užívať, pretože je viac proti nám ako pre nás.
Je tak oklieštená zákonmi a zároveň otvorená neprávosti,zločinu,podvodom, že
jej existencia mi pripadá ako aura.
Kdesi je, ale nevidím ju. Je mimo mňa.

Nuž a záverom? Nechýba mi už
reklama,ktorá ma v tej rakúskej dedine tak ohúrila .Nechýba mi
ani západ o ktorého ideách som toľko sníval. Nechýbajú mi ani kuracie zadky
čo som hádzal psovi...chyba mi len jedno: chcem ešte stretnúť
človeka-priateľa. Chcem sa ráno prebudiť a celým srdcom sa tešiť novému dňu.
Chcem mať okolo seba úprimných ľudí, ako tomu bolo voľakedy. Chcem stretnúť
kamaráta,ktorého prvá otázka nebude smerovať k materiálnym veciam, ale bez
prípravy ma potľapká po pleci: ako sa máš? Ako žiješ? Zájdeme si sadnúť...?
Kamaráta ktorého v polovici debaty nevyruší zvonenie mobilu a bude musieť
odísť. "Vieš,tento telefonát bol tak dôležitý, že ak by som to nezobral,
mohlo by ma to stáť prácu."
Nie!   Verím   že nie! No ovládol nás strach a v tom strachu žijeme svoje
každodenné životy. To je fakt a skutočná realita tohto novodobého,pokazeného
sveta.

PRETO TREBA ROZLIŠOVAť MEDZI DOBROM A ZLOM!!!
-aký ma zmysel žiť bez lásky?
-aký ma zmysel veľé bohatstvo-keď sa s ním nemôžem podeliť? pochváliť sa...rozdeliť...
-aký ma zmysel páchať zlo-keď tým niemáš čo získať? -PENIAZE? -to je len kus piapera
                                                                                             -PRIATEĽA? - zlom sa robí iba väčšie zlo-čiže to nebude určite lojalny človek-keď každý potrebuje niekoho ktorý je naňho LASKAVÝ  !!!

srdce
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.