Září 2011

Malý anjel

26. září 2011 v 20:50 | Labradorka |  ZPV - Ostatné
Určite si tento klip pozrite, možno vás text pesničký obohatí ;)

NIE NÁHODOU -NÁDHERNÝ BOH +TEXT

25. září 2011 v 17:35 | Labradorka |  ZPV - Ostatné



Posielam vám jeden link na youtube, ktorý som nedávno našla. Je to pekná pieseň :) Tak nech sa dobre počúva.

Silný príbeh..

24. září 2011 v 22:51 | Labradorka |  ZPV - Poučné

Silný príbeh..


Kým muž opravoval auto, jeho syn zobral do ruky kameň a poškriabal auto. Muž chytil svojho syna a so zúrivosti mu viackrát udrel po ruke nevšimnúc si, že ho bije francúzskym kľúčom. Chlapček je v nemocnici... stratil všetky svoje prsty kvôli zlomeninám.. Keď sa chlapček spýtal svojho otca uboleným pohľadom: - Otec, kedy mi znova narastú prsty? Otec poznávajúc závažnosť situácie nebol schopný nič povedať. Išiel naspäť k svojmu autu a viackrát do neho kopol. Rozhorčený si sadol pred auto a pozeral sa na škrabance. Chlapec napísal: ,,ĽÚBIM ŤA, OCKO!"
Veci sú na používanie, ľudia sú na milovanie! Problém v dnešnom svete spočíva v tom, že ĽUDIA SÚ POUŽÍVANÍ A VECI SÚ MILOVANÉ!

father-and-son
a ešte dodatok :)

Preposielam na povzbudenie.



Keď nosíš bibliu, Diabol dostane bolesti hlavy.

Keď ju otvoríš, tak dostane kolaps.

Keď vidí že ju čítaš, tak omdlie.

Keď ťa vidí že ňou žiješ, tak uteká.

A keď sa snažíš to preposlať ostatným,

snaží sa ťa odradiť.

Nedala som sa :-) !!


Pracujúca budúcnosť

24. září 2011 v 22:41 | Labradorka |  ♥Zaujímavosti♥
Pracujúca budúcnosť,

dôchodok plánujú až od 73 rokov ( a myslia to vážne)

Vízia budúcnosti - po roku 2050


Idem domov vlakom z práce, mám 73 rokov a o vodičák som prišiel už
ako zdravotne nezpôsobilý.
Po tom ako mi vo vlaku cvikne lístok sprievodca s barlami, vystupujem.
Z lokomotívy vyťahujú strojvedúceho na invalidnom vozíku.
Prechádzam nádražnou halou, ktorú stráži poloslepý mestský
policajt podopieraný dvoma hluchými kolegami.
Vychádzam von a idem na autobus, vodič žiada cestujúcich, aby jej
povedali, kde má zastaviť - má stratu pamäte.
Vystupujem a mám hlad, v reštaurácii mi čašník oznamuje, že jedlo
dostanem, ako náhle sa podarí dostať kuchára z kómy.
Objednávam si pivo, ktoré čašník kvôli trasu rúk vyleje, skôr
ako dôjde k môjmu stolu.
Chcem zaplatiť, ale čašník nerozozná stovku od tisícovky!
Idem domov, tam sa ma pýtajú moje deti vo veku 48 a 50 rokov: "Tato,
nemohol by si nám nájsť nejakú prácu?"
"Nie, deti moje, na to ste ešte príliš mladí," odložím obidve
protézy.
Pustím televíziu a pozerám na celoštátne oslavy narodenín ministra
práce a sociálnych vecí Jozefa Mihála obklopeného 40 ročnými
policajtmi tesne pred dôchodkom, ktorý sa k našej radosti v plnej
sile, zdraví a sviežosti dožíva 120 rokov.


Zastav sa na chvíľu a čítaj !

3. září 2011 v 11:25 | Labradorka |  ZPV- na zamyslenie

Zastav sa na chvíľu a čítaj !



Keď som včera vystupoval z vlaku, predo mnou šla pomalým tempom stará babka.
Ponáhľal som sa a nevedel som ju predbehnúť.
Vytáčala ma do nepríčetna. Vtedy som sa zarazil a povedal som si:
"Kam sa ja vlastne ponáhľam?"

Ozvali sa vo mne výčitky svedomia, že som sa v duchu nahneval na babku, ktorá má dosť času a okrem toho nemôže za svoju pomalosť. Celý život pracovala, možno veľa vytrpela. A možno všetko trpezlivo niesla. A ja som netrpezlivý a malicherný. A to všetko len preto, aby som bol o 10 minút skôr doma.
Tých pár minút aj tak premrhám na internete alebo pri telke.Alibisticky to zhodím na dobu, v ktorej žijeme. Všetci sa hrozne ponáhľame. A večer zistíme, že sme zase toho veľa nestihli. Frustrovaní ľahneme a zaspíme spánkom nepokojných.
Cez sms si vyznávame lásku, komunikujeme cez chat a do očí si nemáme čo povedať.
Trápia nás účty, kariéra.

V schránkach sa nám hromadia maily, lebo "nemáme čas" odpísať, na polici sa kopia knihy, lebo "nemáme čas" čítať, nevieme ako vonia príroda, lebo "nemáme čas" si k nej privoňať.
Ale dokedy to vydržíme ?

Čím chceme viac stihnúť, tým menej stihneme. Venujeme priveľa času veciam, ktoré si ho nezaslúžia. Nevieme sa zastaviť a uvedomiť si hodnotu vecí. Robíme veľa fotografií, ale už si ich ani neprezeráme.
Napálime ich na CD a tým to končí; počítače máme plné hudby, na ktorú nemáme čas, množstvo televíznych kanálov, ktoré akoby jedna mater mala. Namiesto zábavy stres. Stále kontrolujeme mobil, či nám niekto nevolal.
Prestávame si vážiť krásne veci, kvôli ktorým sa oplatí žiť.
Môj dedko má 87 rokov. V živote nebol v zahraničí, nemá mobil, počúva jednu stanicu
na svojom starom rádiu. A napriek tomu si myslí, že prežil krásny život . S úsmevom spomína.
Teší sa z pekného dňa, z vône dreva, zo svojich vnúčat . Žil ťažký život, ale váži si ho.
To my dnes nevieme. A tak máme infarkty, rakovinu a depresie.
A možno by stačilo spomaliť. Tvrdenie, že sa to nedá, neobstojí.
Zamyslime sa, koľko času venujeme nepodstatným veciam.

Skúsme vypnúť mobily a počítače a porozprávať sa.
Snáď som si uvedomil môj rýchly život včas, aby som spomalil.

Kamarát má chalupu v malej osade obkolesenej horami, nie je tam signál, žiadna telka,
obchod otvorený len v utorok a štvrtok a jedna krčma 5x5 m.
Asi tam zabehnem, aby som spomalil a nehneval sa na starých ľudí, ktorí si vážia zvyšok života a zbytočne sa neponáhľajú za smrťou, tak ako mnohí z nás!

Pekný deň... a spomaľ... žiješ len raz... a veľmi krátko...


citátik na záver:
"Najšťastnejší sú tí čo žijú zo dňa na deň ako deti "