Bezdomovci: Sú chudobní. Dali sme im najesť?

22. února 2014 v 18:28 | Labradorka |  ZPV - Poučné
Môžu si za to sami, zvykne sa o nich hovoriť. Najčastejšie sú súčasťou koloritu veľkých miest a s určitosťou ich nájdete pri každej väčšej železničnej stanici. Predtým ako ich uvidíte ich často skôr zacítite. Sú opovrhovaní, s tupým až lesklým pohľadom. Ako všade, sú medzi nimi aj výnimky. Napríklad takí, ktorí doplatili na prílišnú dôveru rodinným príslušníkom.

Bezdomovci. Dobrovoľne rezignujúci i silno bojujúci o návrat do usporiadaného života. Každý z nich je príbeh sám o sebe. Cesta+ sa s vami teraz vydá na cestu za nimi, aj cez tie vaše.

1. PRÍBEH

Maroš je takmer päťdesiatnik a v živote si už preskákal všeličo. Mal vlastnú firmu, no ako to už býva, situácia na trhu sa otočila a on si musel začať hľadať inú prácu. Z pozície vedúceho spoločnosti sa stal radovým zamestnancom veľkej nadnárodnej spoločnosti so sídlom v Košiciach. Bol však rád, že sa mu to podarilo, a to aj napriek tomu, že denne za prácou dochádza vlakom až zo Spiša. Cesta mu však neraz pripraví zážitky, z ktorých by už teraz mohol napísať minimálne jednu knihu. Aj o bezdomovcoch.

"Sú rôzne typy ľudí bez prístrešia. Delím ich podľa spôsobu, ako sa od vás snažia niečo získať," začína svoje rozprávanie Maroš.

"Najhorší sú tí, ktorých taktika spočíva v tom, že sa na vás nalepia a vediac, že je vám to nepríjemné, budú neodbytne dobiedzať, až kým nepochopíte, že jediný spôsob ako sa ich zbaviť je dať im, čo žiadajú. Tých nemám rád a nikdy im nič nedám. Som neoblomnejší ako oni, lebo si myslím, že nikto, ani bezdomovec, nemá právo dosahovať svoje ciele tak, že znepríjemňuje život iným ľuďom."

Keďže Maroš je aktívny fajčiar a čakanie na svoje spojenie s domovom si často kráti aj na predstaničnom námestí, nemá núdzu ani o žiadosti o cigaretu či peniaze od rôznych indivíduí. Aj tu si však už oťukal takých, ku ktorým nadobudol milý vzťah a tých, čo jeho priazeň svojím správaním definitívne stratili. "Najsympatickejší sú mi slušní bezdomovci. Jednoducho veľmi slušne požiadajú o to, čo potrebujú. Za získané vždy aj veľmi slušne poďakujú, a čo je úžasné, často veľmi pekne poďakujú dokonca aj v prípade, že ich odmietnete. Neklamú, nevymýšľajú si historky ani dôvody prečo by ste im mali pomôcť. Povedia jednoducho: ´Prosím vás, boli by ste taký dobrý, a dali mi ...?´ Takú vecnú a úprimnú prosbu je ťažké odmietnuť - aspoň mne," dodáva s úsmevom Spišiak Maroš.

V hlave má mnoho príbehov s ľuďmi bez domova, no jeden z nich zvlášť upútal. Asi vďaka bezprostrednosti, milote ktorá z neho ide a pocitu, že žiadna pomoc nie je zbytočná. Hlavnú úlohu v ňom hrá mladá bezdomovkyňa, tiež z prostredia okolo vlakovej stanice.
"Je veľmi zvláštna, zriedka niekoho niečo pýta - niekedy len sedí na lavičke - inokedy chodí sem a tam, predklonená rozhadzujúc rukami - no, takmer nevyzerá ľudsky - pripadá mi skôr ako Mauglího sestra," rozpomína sa Maroš. "Je zvyčajne veľmi špinavá, tvár má niekedy zamastenú akoby práve vyšla z komína, ale občas sa umyje a oblečie svoje ´lepšie´ veci a potom by ste z diaľky ani nepovedali, že je to bezdomovkyňa. A presne takto, veľmi slušne ma raz požiadala o cigaretu. Dostala ju a zase veľmi slušne poďakovala: ´Ďakujem vám veľmi pekne, ujo.´

Príbeh sa tu však nekončí. Keďže, ako sme spomínali, Maroš denne dochádza do práce. Jeho súčasťou je taška, v ktorej si vždy nesie do práce aj niečo pod zub, konkrétne desiatové chleby. Ak bol v práci väčší frmol, jeden z nich je večer ešte stále nezjedený. Tak ako v onen deň. "Keď sa mi poďakovala za cigaretu a pozrel som na jej zašpinenú tvár, bez váhania som sa opýtal, či nie je hladná. Dosť hlúpa otázka pre bezdomovca, uvedomil som si hneď, a tak zatiaľ čo ona hovorila čosi o tom, že nemôžem pre ňu urobiť až toľko dobrých vecí, vytiahol som z tašky môj desiatový chlieb a podal jej ho. Balím si chleby sám. Poriadne.
Do dvoch servítok a mikroténového vrecka. V živote som však nevidel, aby niekto tak rýchlo rozbalil tak dobre zabalený chlieb. A v živote, ale naozaj v živote, som nikoho nevidel tak jesť! Držala chlieb oboma rukami a hltavo z neho odhrýzala veľké kusy.

Z jej rozžiarených očí bolo cítiť veľké ´ďakujem´, ktoré už nemohla s plnými ústami vysloviť. Na okamih som zvažoval, že odteraz si budem baliť do práce tri chleby - jeden vždy aj pre ňu. Nakoniec som to zavrhol. Avšak ona má u mňa trvalú výnimku. Ak ma požiada o pomoc a ja jej aktuálne mám čo ponúknuť, neodmietnem ju," zakončuje jeden zo svojich príbehov náš cestovateľ.


2. PRÍBEH

Ďalšími očami, cez ktoré sa budeme dívať na ľudí na okraji spoločnosti je mladá žena. Veronika je to dievča po tridsiatke, ktorá napriek doktorandskému štúdiu pracuje za pásom v pekárni. Aj keď získala lepšiu pozíciu, vrátila sa medzi radových zamestnancov, lebo tam nachádzala podporu a úprimnosť, ktorú si na ľuďoch veľmi cení. Medzi priateľmi je známa nezvyčajnými skutkami a bežne sa skláňa k mužom ležiacim na chodníku, aby sa uistila, že dýchajú a pýta sa či im môže nejako pomôcť. Hoci len zavolať lekára.

"Neraz som sa stretla s tým, že bezdomovec sa potešil, že si ho vôbec niekto všimol. Pýtala som sa ho, ako mu pomôžem, či mu mám kúpiť jedlo. No on nechcel nič," spomína si doktorandka a zdôrazňuje, aké dôležité je pre človeka vedomie, že ho niekto len zrakom neobchádza, že si ho všimne a skloní sa k nemu až do prachu. "Bol rád, že sa s ním vôbec rozprávam a venujem mu čas i pozornosť. Nakoniec som mu kúpila aspoň niečo pod zub a vodu, čo nakoniec veľmi rád prijal."

Na tom by však možno nebolo nič až tak zvláštne. Isto majú mnohí z vás skúsenosť s tým, že ľudia v núdzi za vami prídu a žiadajú pomoc. Nezvyčajné je, že Veronika hľadá takých ľudí prv, akoby prišli za ňou oni sami. Pred Vianocami sa takto do centra mesta vybrala s dvoma taškami mikulášskych balíčkov. Podľa jej vlastných slov, bezdomovci len nechápavo pozerali, čo sa deje. Ju to však naplnilo radosťou.

Aj jej svedomie je však občas nahlodávané otázkami, či urobila správne, ak náhodou na prosbu o pomoc neodpovedala, z najrôznejších príčin, kladne, alebo ak bezdomovec pýta striktne peniaze: "Pre mňa je vždy dôležitý úmysel, a to nedať na alkohol, ale pomôcť. Zaň budem aj raz súdená - ´lebo som hladný a dali ste mi jesť´, a preto sa snažím pomôcť či už nejakými jedlom a komunikáciou alebo zopár centami," uzatvára rozprávanie o vlastnom koncepte pomoci Veronika, pričom však zdôrazňuje, že peniaze zvolí len v krajnom prípade.
Vnorený obrázok 1

3. PRÍBEH

S mladou doktorandkou a jej pohľadom na peňažnú pomoc sa stotožňuje aj Roman, ktorý pracuje pre Gréckokatolícku diecéznu charitu v jednej z jej útulkov. Je tak v bezprostrednom kontakte s osudmi ľudí, ktorým v živote ostalo len veľmi málo. Sú medzi nimi mladí i tí v zrelom veku. Mnohí si zo vzniknutých problémov, často aj dlhov ťažkú hlavu nerobia. Skôr než by sa k nim postavili tvárou v tvár, správajú sa, akoby žiadne neexistovali. "Napríklad pokuta za jazdu bez cestovného lístka," spomína Roman.

"Dostal ju mladý chlap, ktorý by to po niekoľkých brigádach bol schopný vyplatiť, no on namiesto toho situáciu ignoruje. Dlh bude rásť a raz si ho môže nájsť v najnevhodnejšej chvíli." Vo všeobecnosti radí ľuďom pomôcť skôr nefinančne, len tak má podľa jeho slov človek istotu, kontrolu, nad tým, čo daruje. "Finančná pomoc v rukách človeka, ktorý dostal svoj život do bodu, kedy sa z neho stal bezdomovec, sa často minie účinku." A ako rozlíšiť komu ju poskytnúť a komu nie? Radí zotrvať v krátkom rozhovore s prosiacim a bleskovo poprosiť o vedenie Ducha Svätého. "Určite prídete na to, čo je správne," dodáva optimisticky Roman.

K pomoci a pohľadu dole k núdznym, od našich problémov a životných štandardov, nás koniec-koncov pozýva aj súčasný pápež František, ktorý veľkú časť svojich doterajších príhovorov venuje práve téme chudoby a pomoci ľuďom v núdzi. Vybral si ju dokonca aj ako ústrednú tému blížiaceho sa pôstu, ktorý začne 5. marca Popolcovou stredou. Nesie názov: Stal sa chudobným, aby nás svojou chudobou obohatil. Vo svojom nádhernom a veľmi praktickom posolstve okrem iného František spomína tri druhy chudoby, ktoré by sme sa mali snažiť našich blížnym pomáhať riešiť.

"Nasledujúc nášho Majstra, my kresťania sme povolaní všímať si chudobu našich bratov a sestier, dotýkať sa jej, vziať ju na seba a urobiť konkrétne kroky na jej zmiernenie. Bieda nie je to isté ako chudoba: bieda je chudoba bez dôvery, bez solidarity, bez nádeje. Existujú tri druhy biedy: materiálna, morálna a duchovná." Svätý Otec však upozorňuje na fakt, že skutočná obeta bude musieť niečo stáť aj nás samých. Zrieknutím sa čohokoľvek tak budeme môcť ponúknuť vlastnú chudobu.

"Nezabúdajme na skutočnosť, že ozajstná chudoba bolí: bez tohto rozmeru pokánia žiadne sebazapieranie nemá význam. Nedôverujem almužne, ktorá nič nestojí a ktorá nebolí," zamýšľa sa pápež. Ponúka nám tak veľmi užitočnú pomôcku, ktorá nám môže byť prospešná v situáciách, kedy sa nevieme rozhodnúť, stojac bezprostredne tvárou v tvár biede ducha, finančnej či morálnej chudobe.


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.